S týmto pojmom som sa stretol asi pred dvoma rokmi. Zistil som, že po minulé roky sa zúčastnili tohoto darcovského pochodu Karpatskej nadácie aj moji kolegovia. Napriek tomu, že trasa dlhá 50 km značne prevyšuje moje doterajšie skúsenosti, rozhodol som sa ju absolvovať. Je hneď niekoľko dôvodov, čo ma k tomu viedlo. Bola to výzva na prekonať sa, čas strávený v prírode a možnosť byť s kolegami mimo pracovnej doby. Z týchto dôvodov bol “najhlasnejším” práve posledný – možnosť zdieľať túto aktivitu s kolegami – úžasný teambuilding. Skúsenejší kolegovia ma s radosťou zaregistrovali a dohodli aj spôsob odvozu na miesto stretnutia, takže som sa nemusel starať.
26. septembra 2016, Róbert Bencko, RMS, a.s. Košice
S blížiacim sa termínom pochodu ma premáhali pochybnosti, či to zvládnem, či nebudem po ceste hladný, smädný, alebo či bude moja turistická výbava postačujúca. Posledný deň som ešte bežal do outdoorových obchodov zháňať batoh s air systémom, funkčné tričká, proteínové tyčinky, iontové nápoje a podobné vymoženosti dnešnej doby. Keď som mal konečne pocit, že som dostatočne vybavený aj na Kamčatku, pobalil som to a šiel spať … To sa však nepodarilo. Zaspal som až nad ránom a to už bolo treba vstávať, aby sme o 5tej boli v Štóse, odkiaľ začínal štart. Nevadí, kolegovia mňa naložili a batožinu usadili :)) Po ceste medzi Medzevom a Štósom nás zastavili 2x srny a raz líška, čakal som kedy vybehne maco, ale ten sa asi ešte napchával medíkom v brlohu.
Na miesto štartu sme dorazili ako prví. Ako správni turisti sme sa potužili slivovičkou, ktorá nám vyčarila úsmev na tvári a rozprúdila krv 🙂 O pár minút prišli usporiadatelia. Za nimi ďalší a ďalší účastníci, všetci s úsmevom na tvári. Už takto skoro ráno môj mozog začal pracovať a prišiel s dedukciou, že aj ostatní mali rovnaký nápad, potužiť sa 🙂 Nazbieralo sa nás cca 70 na celú a ďalších 30 na polovičnú vandrovku. Nasledovala registrácia a príhovor organizátorov o vandrovke, trase, zastávkach a dôležitých informáciách. Nakoniec hromadná fotka a mohol sa začať pochod. Nasadili sme čelové svietidlá, pretože ešte stále bola tma a vybrali sme sa hneď od začiatku do strmšieho stúpania. Spoločnosť nám robili sovičky, ktoré síce nebolo vidno, ale ich húkanie dotváralo atmosféru pochodu za tmy. Po absolvovaní vandrovky môžem zhodnotiť, že prvá etapa pochodu zo Štósu na Kloptaň bola ozaj najnáročnejšia. Museli sme sa pár krát zastaviť na doplnenie kyslíkového dlhu. Zabával nás najmä vodca nášho tímu, ktorý neustále prízvukoval, že nezastavujeme, pretože ideme pomaly svojím tempom :)) Tempo bolo dosť vysoké, takže sme si všetci kládli otázku, čo nepokladá za pomalé (zrejme beh). Zvyšok túry bol už znesiteľný a príjemný. Všade krásny výhľad. Počasie nám prialo, nebolo ani príliš teplo ani chladno. Zastávky, ktoré má táto starostlivo pripravená trasa rovnomerne rozložené, nám umožnili oddych, doplnenie živín a tekutín. Na chatách Erika a Lajoška, kde sme si dopriali dlhší oddych, sme sa skoro popukali od smiechu na vzájomne rozprávaných historkách. Počas chôdze sme sa stretali s ďalšími účastníkmi vandrovky, prevažne to boli väčšie zoskupenia poobliekané v rovnakej farbe. Takže im prischlo oslovenie modrí, červení a pod. Raz predbehli oni nás, raz my ich. Dôležité je, že to boli určite všetko úžasní ľudia a nikomu nechýbal úsmev na tvári. Z takej dobrej nálady sa dá ozaj čerpať aj keď ste už zo silami na konci. Pri schádzaní z Lajošky, mal kolega problém s kolenom a od Jahodnej som už aj ja pociťoval preťaženie v oblasti pravého triesla. Navzájom sme sa, ale podržali a podporovali sa, aby sme spoločne došli do cieľa. To je podľa mňa aj účelom. Dôjsť do cieľa spoločne, navzájom sa povzbudzovať a postarať sa ako o seba, tak aj o spoluvandrovníkov. Na jednotlivých stanoviskách bolo sčítanie …nie dobytka, ale vandrovníkov:) Dobrovoľníci Karpatskej nadácie zaznamenávali čas príchodu a počet vandrovníkov. Počas celej túry nám boli k dispozícii aj zdravotníci. Musím uznať, že zdravotná slečna vyzerala dosť lákavo na to, aby som zahral nejaký úraz :)) Tento šikovný nápad som rýchlo zavrhol, pretože herec som naozaj mizerný, preto sa živím ako údržbár :)) Turistika je vskutku nádherný šport. Spája v sebe pobyt na čerstvom vzduchu, posilňuje telo i ducha a dá sa prevádzať v každom ročnom období a v každom veku.
Pri zdanlivo nekonečnom pochode z Jahodnej na Bankov, keď sme už všetci mleli z posledného a spoločnosť nám robil jemný dáždik, som sa prichytil, ako sa z ničoho nič smejem :)) Kolegovia boli v dostatočných rozostupoch, takže aj keď sme na seba videli, nikto ma okrem lesných duchov nepočul. Neopísateľný pocit, nohy až v zadnici a napriek tomu skvelá nálada, smiech a ľahké telo ako pierko :)) Netrvalo dlho a dorazili sme k poslednému stanovisku – Bankov. Opäť nás vítala vľúdna mladá slečna s úsmevom na perách. Pýtala sa nás na mená, aby nám mohla zapísať čas príchodu a nasmerovať nás do vytúženého cieľa. Keď už som mal takú dobrú náladu, chcel som jej samozrejme poskytnúť aj svoj e-mail a telefónne číslo :)) Milo sa usmiala a ani ma neovalila kabelkou. Opýtala sa nás, či ešte niečo nepotrebujeme. Na moju prosbu o masáž zareagovala opäť s úsmevom a slovami, že rada by nám vyhovela, ale má to od šéfky zakázané:)) Pre takú milú konverzáciu sa oplatí prejsť to znova a znova. Tak sme sa pobrali. O pár metrov ďalej sme natrafili na červený tím, ktorý naberal sily na posledných 5 kilometrov. Keď nás zbadali, rýchlo zmobilizovali posledné sily a pustili sa za nami. Už v pomyselnej cieľovej rovinke nás predbehli. Nevyhli sa však nováčikovskej dani a pustili sa k cieľu trochu naokolo, takže v posledných metroch sme ich predbehli a to tvárou v tvár, keďže sme šli oproti sebe:) V cieli sme sa potľapkávali, ako najlepší kamaráti a spravili si spoločnú fotku. Vítala nás riaditeľka nadácie p. Laura Dittel so širokým úsmevom ako všetci spoluorganizátori Karpatskej vandrovky. Dostali sme tričká, a certifikáty, ale hlavne úžasný pocit, že sme sa PREKONALI a POMOHLI. Zrazu z nás opadla únava, naše drevené, železné, kamenné a neviem ešte aké nohy sme už ani necítili – doslova:))
PRE MŇA TO BOL POCIT AKO NA PRVOM RANDE, KEĎ DOSTANETE OVEĽA VIAC AKO ČAKÁTE:)
Posadali sme si k stolu, kde nás ešte čakal gulášik, pivečko a živá hudba. Popri tom sme čakali na zvyšných vandrovníkov. Poslední prichádzali už za tmy, ale všetkých sme privítali búrlivým potleskom, pretože rovnako, ako všetci ostatní sa prekonali. Počas posedu resp. “polehu“ sa nás organizátori pýtali na spätnú väzbu akcie a ja verím, že každý bol z Vandrovky tak nadšený ako ja. VRELO ODPORÚČAM KAŽDÉMU, KTO MÁ MOŽNOSŤ.
