Video Kde kvitne budúcnosť sme vytvorili v spolupráci s košickou produkčnou spoločnosťou Howk. Filmár Peter Uhrín spolu so svojím tímom veľmi citlivo spracovali tému, ako generačná chudoba ovplyvňuje vývin detí a ich príležitosti. Stavili pri tom na minimalizmus a rytmus a pasovali sa aj s tým, aby v januári dokázali natočiť rôzne fázy kvitnúcej rastliny Amaryllis.
V Karpatskej nadácii sa už 8 rokov venujeme tomu, ako generačná chudoba vplýva na vývin malých detí a ich príležitosti pre dôstojný a plnohodnotný život. A cítime potrebu o tom čo najviac verejne komunikovať. Pretože aj názory v spoločnosti ovplyvňujú životy ľudí z chudobného prostredia. A deti z takéhoto prostredia si nevyberajú, kde sa narodia. Nemôžu ani za to, aké možnosti, životné podmienky a príležitosti majú ich rodičia.
Pravdou je, že väčšina rodičov chce pre svoje deti to najlepšie. No ak sami nemali prístup k vzdelaniu a žijú v podmienkach, kde musia každý deň riešiť existenčné problémy, ich možnosti sú obmedzené (viac čítajte TU).
Namiesto toho, aby sme deti trestali za okolnosti, ktoré nemôžu ovplyvniť, mali by sme im dať šancu dobehnúť svoje znevýhodnenie – kvalitným vzdelaním, dostupnými podpornými programami nielen pre nich, ale aj pre ich rodičov a férovým prístupom.
Obraz má moc prebudiť empatiu
Čo robiť, aby tomu rozumela čo najväčšia časť našej spoločnosti? Jednou z možností je video, ktoré dokáže osloviť veľkú skupinu ľudí. Veď ako hovorí filmár Peter Uhrín: „Obraz má moc prebudiť v človeku empatiu. Ticho, nežne a tvorivo.“
A takto tvorivo pristúpil Peter Uhrín aj k nášmu videu, v ktorom hlavnú úlohu zohrávajú Kristínka, Ninka a kvet Amaryllis: „Myšlienka tohto projektu vznikla z potreby hovoriť o generačnej chudobe nie ako o čísle, ale ako o pocite. Produkčne sme pristúpili k tejto téme s úctou a citlivosťou. Stavili sme na symboliku, jednoduché vizuálne metafory a pomalé tempo, ktoré necháva priestor na precítenie. Projekt sme od začiatku vnímali ako vnútorný obraz – nie príbeh v klasickom zmysle, ale ako obraz duše, ktorému sme chceli dať tvár. Tému generačnej chudoby sme nechceli len ilustrovať – chceli sme ju precítiť a umožniť divákovi, aby ju precítil tiež,“ hovorí Peter Uhrín a dodáva: „Režijne sme stavili na minimalizmus a rytmus. Cieľom nebolo vytvoriť kampaňové video, ale intímnu výpoveď. Poéziu o nerovnosti, ktorú nevidno hneď, ale ktorá určuje všetko: Toto dieťa nemá rovnakú štartovaciu čiaru.“
Viac o tom, prečo video vzniklo, čítajte TU.
