Má zmysel reagovať na hoaxy a nenávistné komentáre?

Share on facebook
Share on twitter
Share on linkedin
Karpatská nadácia tvorí vlastný podcast s názvom Dobré správy z Východu. Naša riaditeľka Laura Dittel sa v ňom rozpráva s hosťami, ktorí prispievajú k lepšiemu Východu, a to svojou prácou, inovatívnymi nápadmi, prospešnými aktivitami. Po vypuknutí vojny na Ukrajine si v marci do štúdia pozvala odborníka na dezinformácie Tomáša Kriššáka a z dobrých správ sa stali správy o hoaxoch, nenávistných prejavoch, o našom „jašteričom“ mozgu a o tom, ako si zachovať duševné zdravie na sociálnych sieťach. Vypočuť podcast si môžete TU, alebo si prečítajte skrátenú a editovanú verziu rozhovoru.

Začneme zhurta a pozrime sa rovno na najčastejšie vyjadrenia, ktoré kolujú na sociálnych sieťach. Rusko napadlo Ukrajinu, lebo ide o mierovú vojenskú operáciu, ktorá má demilitarizovať a denacifikovať Ukrajinu.
Toto je obrovská lož, ktorou Rusko ospravedlňuje to, čo robí. Tento príbeh sa šíri divoko ako oheň naprieč sociálnymi sieťami cez rôzne trollie skupiny, účty a stránky s pofidérnym, ak nie falošným obsahom. Takýto obsah Rusko začalo budovať  v 2013, keď sa Ukrajina snažila dostať bližšie k západu cez asociačnú dohodu. To sa ale nepáčilo Putinovi, ktorý vtedajšiemu prezidentovi nariadil, aby túto dohodu zamietol. Ukrajinci však vzali veci do vlastných rúk a nasledoval Majdan. Ním si vybili zmenu vlády. Putin si uvedomil, že stráca kontrolu nad Ukrajinou, ktorá mu dovtedy lojálne slúžila cez rôznych bábkových politikov. Tak začal robiť hybridné operácie, ktoré smerovali k tomu, že vysielal skupinky mladých vyšportovaných mužov do rôznych oblastí (a nielen do oblastí Doneckej a Luhanskej republiky), ale aj napríklad do Odesy a do iných veľkých miest. Títo muži sa tam snažili rozpútať medzi ľuďmi nepokoje, apelovali na ruskú jazyčnú menšinu, aby žiadala odpojenie regiónov. Čiže súčasná veľká vojna vyvstala z týchto udalostí.

Prečo Putin napadol Ukrajinu?
Na túto otázku odpovedá veľa historikov, politológov, bezpečnostných expertov a všetci už roky upozorňujú, že Putin dlhodobo komunikuje, že chce vybudovať nové veľké Rusko. Najväčšou tragédiou 20. stor. pre neho nebola 1. alebo 2. sv. vojna, ale rozpad Sovietskeho zväzu. Putin sníva o tom, že vybuduje ríšu, ktorá vtedy zanikla. K tomu potrebuje znova získať do svojho područia Ukrajinu, ako aj mnoho iných regiónov, ktoré sa oslobodili a na ich troskách vznikli nové štátne útvary, kde žijú sebavedomí a slobodní ľudia. Takže Ukrajina je v podstate len kúskom skladačky na veľkej imperiálnej vojne, ktorú Putin vedie voči svetu.

Kyjev po bombardovaní. Zdroj: SITA/AP Photo/Emilio Morenatti

Na internete sa objavujú videá a komentáre, že Rusko neútočí na civilistov, že tam nie je vojna a že sú to zábery z točenia filmov.
To je súčasť ich hybridnej vojny. Oklamať obyvateľstvo a vystavať falošný príbeh. Pocit, že to, čo sa deje, sa v skutočnosti nedeje a všetko je úplne inak. Rusi sú v tomto majstri celej dekády. Zdokonaľujú veci, ktoré ich predkovia počas studenej vojny realizovali v rámci aktívnych opatrení. Ich cynickosť sme videli, keď povstalci s ruskými systémami Buk zostrelili civilné lietadlo MH17. Vtedy sa týmto úlovkom samotní povstalci pochválili na Twitteri. Pózovali pri hračkách mŕtvych detí, ktoré v ňom leteli. Ale hneď, ako dostali od velenia upozornenie, že to je negatívna reklama, tak tie tweety vymazali a začali všelijako mlžiť. Vymysleli si, že lietadlo zostrelili Ukrajinci. Potom, že lietadlo explodovalo, lebo bol na ňom terorista s bombou. Investigatívni novinári napočítali, že Rusi vyprodukovali viac ako šesťdesiat rôznych príbehov, aby oklamali verejnosť. Pritom jediná verzia bola tá, že Rusi vyzbrojili separatistov systémami Buk na to, aby zostreľovali lietadlá vo vysokej výške, čím by získali prevahu nad vzdušným priestorom. A títo blázni zostrelili civilné lietadlo. To je len jeden príklad z mnohých, keď ruská propaganda naozaj cieľavedome šírila rôzne nezmysly a dezinformácie, aby zasiala do ľudí chaos a neistotu. Vytvorila tak atmosféru, keď nikto ničomu neverí. A robí to stále.

Častým javom vo vzťahu k  falošným tvrdeniam je takzvaný ačohentizmus alebo whataboutizmus. To znamená presúvanie pozornosti na iné témy, ako vojna v Iraku či v Afganistane. Čo týmto sledujú šíritelia?
Presúvajú pozornosť na inú tému alebo problém a ospravedlňujú agresora tým, že aj niekto iný niečo také urobil. Táto technika bola popísaná už v Antike ako argumentačný faul a je to snaha oddialiť možnosť vyriešiť problém, pomenovať vinníka a tak ďalej.

Utečenci z Ukrajiny na slovensko-ukrajinskej hranici. Foto: Róbert Németi

S akými ďalšími dezinformáciami sa stretávaš?
Často sa objavujú naratívy, že ak budeme podporovať Ukrajincov, tak sa nám to vypomstí, lebo Putin na nás obráti svoj hnev. No on by ho na nás obrátil tak či tak, pretože už roky hovorí aj o našom priestore ako o stratenom území, ktoré chce získať pod svoju kontrolu.

Ako rozoznať, že ide o falošnú alebo dôveryhodnú informáciu?
Je dôležité pozerať sa na informácie aj v kontexte toho, že prichádzajú z nejakého zdroja, ktorý má istú reputáciu. A preto je dobré sa zorientovať podľa zoznamov, ako je napríklad blbec.online či konspiratori.sk, ktorý roky sleduje a monitoruje priestor v rôznych digitálnych zdrojoch a vie pomenovať dôveryhodné a nedôveryhodné zdroje. A obsah by sme si mali vedieť overiť z viacerých zdrojov. Samozrejme, správy z vojny, ktorú sme naživo ešte nepoznali, sú extrém a overiť ich je veľmi ťažké. Ale dá sa to. Napríklad, ruská propaganda tvrdila, že ukrajinskí vojaci ukrižovali chlapčeka pred očami jeho matky. Predtým, ako tejto dezinformácii uveríte, nájdite si zdroje, ktoré sa venujú odhaľovaniu lží. Tieto zdroje napríklad zistili, že tento ukrajinský chlapček nikdy neexistoval. Že si ho vymyslela ruská propaganda a separatisti. Reportérka, ktorá robila rozhovory s miestnymi z danej oblasti, zistila, že nikto tú matku a chlapčeka nepoznal. Prišla na to, že samotní obyvatelia tomuto hoaxu verili, ale pritom chlapčeka nikdy nevideli a nepoznali.

„Ruská propaganda cieľavedome šíri rôzne nezmysly a dezinformácie, aby zasiala do ľudí chaos a neistotu. Vytvára tak atmosféru, keď nikto ničomu neverí.“

Prečo ľudia veria dezinformáciám?
Lebo tieto informácie majú často veľmi ostrý emocionálny náboj. Buď ich teda vystrašia alebo veľmi nahnevajú. V podstate to spôsobí, že človek takú informáciu rýchlo a impulzívne spracováva len svojou amygdalou, takzvaným jašteričím mozgom, ktorý je zodpovedný za prežívanie informácií. V tomto prípade daná informácia akoby neprenikne do vyšších vrstiev mozgu, šedej kôry mozgovej, kde prechádza racionálny proces identifikovania a potvrdenia informácie. Čiže propaganda je schválne emotívna. Jej tvorcovia a šíritelia počítajú s tým, že nie každý je tak kognitívne vytrénovaný, aby dokázal tieto emocionálne manipulácie rýchlo rozoznať a vedel im odolať. Človek je emocionálny. Emócia ním prejde a až keď ju prežije, tak si spätne racionalizuje, čo si o tom myslí. Keď sa stotožní s emóciou hnevu, tak pre neho budú objektívne len tie informácie, ktoré korelujú s tým prežívaním. Takže môže si cieľavedome vyberať už len naratívy propagandy.

Je možné pomenovať tých, ktorí sú viac náchylní stať sa obeťou dezinformácií?
V podstate sme náchylní všetci. A sme veľmi náchylní najmä v tejto dobe, ktorá produkuje veľa dôvodov na strach a úzkosť, napríklad pre pandémiu a vojnu. Preto je dôležité urobiť si návyky mediálnej hygieny. Viac času tráviť offline, čítaním kníh a sústredením sa na svoju bezprostrednú realitu. Viac času stráviť so svojimi blízkymi a vyhľadávať aktivity, ktoré nás budú priamo zapájať do toho, čo sa okolo nás deje. A ak sa chceme dozvedať o tom, čo sa deje vo svete, tak to robme v dopredu vyhradenom čase. Dopredu si určím, kedy idem absorbovať nejaké informácie, otvorím si noviny, zapnem správy alebo si prečítam nejaký článok. Ale inak by sme mali čas tráviť primárne s rodinou. A nemyslím tým to, že ideme s deťmi na ihrisko a celý čas sa tam pozeráme do mobilu.

Centrum pre ukrajinské matky s deťmi v Košiciach. Foto: Róbert Németi

Vysvetlil si, prečo ľudia veria dezinformáciám. Prečo ich ale šíria a prilievajú tak olej do ohňa?
Je to inštinkt, ktorý máme odvodený od našich predkov. Aby človek prežil, musel sa spoliehať na svoje okolie, ale zároveň bol sám proaktívne zodpovedný za svoje okolie. To znamená, že keď ho niečo vystrašilo, okamžite o tom informoval ostatných okolo seba, aby sa zachránili. Tento inštinkt je veľmi silný a zneužívajú to rôzni producenti, šíritelia dezinformácii a poplašných správ. Vedia, že takýmto spôsobom si získajú našu pozornosť pre seba a svoj obsah, ktorý my pod vplyvom strachu rýchlo zdieľame. Čiže človek to môže myslieť dobre, ale je, žiaľ, obeťou podvodu a sám tomu podvodu potom pomáha lepšie a silnejšie žiť.

Má zmysel na hoaxy a nenávistné komentáre reagovať?
Určite áno. Zlo zvíťazí len vtedy, keď dobrí ľudia nerobia nič. V online priestore je naozaj dôležité dať ostatným ľuďom najavo, že slušných, racionálnych a súcitiacich ľudí je viac. Je dôležité prinášať tieto hodnoty do online priestoru skôr, ako nás tam prevalcuje nenávisť, zloba a pudové správanie. Čiže je veľmi dôležité byť v tom priestore aktívny, ale tým dobrým spôsobom. Bežní ľudia sa môžu organizovať napríklad v skupinách Som tu alebo Dobre. Kolektívne tak prinášajú slušnosť a faktické názory do diskusných príspevkov, kde takéto informácie chýbajú. Čiže bežní ľudia by sa mali socializovať s inými, ktorí majú podobné cnostné ciele a vytvárať takýto prúd dobrých činov v digitálnom ale aj offline prostredí.

Ďakujem za rozhovor.

Máme radi Ukrajinu – prispej na pomoc utečencom z Ukrajiny

Tvoj dar pomôže riešiť akútne potreby Ukrajincov a Ukrajiniek, ktorí utekajú pred vojnovým konfliktom. Pomôžeš zabezpečiť základné životné potreby, právnu, sociálnu a psychologickú pomoc. Umožníš, aby si našli prácu, deťom vzdelávať sa a mohli žiť čo najplnohodnotnejší život.

Prispej na našu výzvu Máme radi Ukrajinu a podpor prácu organizácií na východnom Slovensku, ktoré priamo pomáhajú ľuďom prichádzajúcim z Ukrajiny na naše územie.