Slovensko a najmä niektoré jeho regióny trápi „odliv mozgov“. Ľudia odchádzajú nielen za lepšou prácou, ale aj za lepším štúdiom. Ono by to nemusel byť až taký problém, keby sa vrátili. A v prostredí, ktoré poznajú najlepšie, by aplikovali dobré nápady zo zahraničia. Takto to urobila aj, vtedy ešte stredoškoláčka, Terézia Dominika Lukáčová. Po pol ročnom štúdiu v Dánsku sa vrátila domov a otvorila vlastnú neformálnu akadémiu I AMbitious. Stredoškoláci v nej získavajú zručnosti 21. storočia, prax priamo v neziskovke, súkromnej firme i verejnom sektore a stávajú sa z nich ambiciózni a morálni lídri. S Terkou sme sa rozprávali, ako sa to celé udialo.
Prečo má stredoškoláčka potrebu založiť vlastný vzdelávací program?
Bola som dobrá žiačka, ale v ničom som nevynikala a nemala som vyšpecifikovaný smer, ktorým sa chcem uberať. Zapájala som sa do všetkých mimoškolských aktivít, tvorila som vlastné nápady, avšak možností na realizáciu v tom čase nebolo veľa. Tak som sa rozhodla požiadať o polročné štipendium v Dánsku. Rodičia ma už dlhšie viedli k tomu, že v zahraničí mi bude lepšie, pretože neboli spokojní s tým, čo sa deje na Slovensku a aké tu máme podmienky. Čím viac na Západ, tým lepšie, vravievali. Veľa ľudí v regiónoch má stále tento pocit. Ja som si v Dánsku uvedomila dve veci. Po prvé, že ich vzdelávanie je úžasné a škoda, že to takto nefunguje aj na Slovensku. A druhá vec bola skôr súkromného charakteru.
Aká?
Doma som veľa času trávila v krúžkoch, rôznymi aktivitami, s kamarátmi, ale nie až tak s rodinou. Moja rodina v Dánsku fungovala úplne inak. Deti po vyučovaní ešte istý čas pobudli v škole na krúžkoch, ale o piatej sa všetci zišli doma, spolu varili 2 hodiny večeru, a potom 2 hodiny večerali a rozprávali sa. Strávili spolu aktívne každý deň 4 hodiny a nie preto, že museli, ale že chceli. Dievčatá pritom mali 13, 15 a 17 rokov, čiže boli vo veku, keď mohli sedieť za internetom a četovať s kamarátmi alebo ísť von. Tento spôsob života bol krásny a chcela by som ho aplikovať aj v mojej rodine, ktorú si raz, verím, že založím. Páči sa mi, ako Dáni žijú v komunitách, majú pevné vzťahy, nezáleží im až tak na materiálnych veciach, hoci treba povedať, že sa majú dobre. Dánsko je jedna z najšťastnejších krajín, veď má oficiálny Inštitút šťastia.
Aby ľudia mohli tráviť viac času s rodinou, musia mať na to vytvorené aj podmienky. Tuším, že mnohí Dáni pracujú na čiastočný úväzok, aby boli viac s rodinou, ale ten čiastočný úväzok im stačí na pokojný a plnohodnotný život.
Áno, určite je dôležité, ako je na tom krajina a jej obyvatelia ekonomicky a ako je nastavený systém, ale mnohí Dáni nabehli aj na systém kvázi freelancerov, že pracujú na viacero čiastkových úväzkov a skladajú si pracovný program tak, aby boli s rodinou a venovali sa kariérne tomu, čo ich baví a napĺňa. To sa začína diať aj tu na Slovensku.
Vráťme sa k vzdelávaniu. Ako to teda funguje v Dánsku?
Študovala som pol roka na druhom najlepšom gymnáziu v Silkeborgu. Predstav si veľkú školu ako z amerických filmov, ktorá je inovatívna, moderná, čo je ale druhotný faktor. Dôležité bolo samotné vzdelávanie. Mali sme veľmi priame, priateľské a partnerské vzťahy s profesormi, ale to neznamená, že sme ich nerešpektovali a nemali svoju autoritu, ale tá nadobudla prirodzene, nie nútene. Tak sme si vzájomne viac empaticky rozumeli. Profesor mohol pristupovať k študentovi personalizovanejšie, vyzdvihovať jeho silné stránky, rozvíjať ich. Učitelia a školy mali omnoho väčšiu autonómiu v procese, materiáloch a forme vyučovania. Nekvalitný učiteľ sa ukázal rýchlo, avšak ak niekto chcel tvoriť inovatívny projekt na preberanú tému v teréne, škola ho len podporila. Hodiny trvali 90 minút, vďaka čomu mal vyučujúci priestor na aktivity a prácu so študentmi. Na hodiny sme sa museli pripravovať vopred doma. Naštudovali sme si materiály z internetu, aby sme mali predstavu, čo budeme preberať. Prvých 15 minút si s nami profesor prešiel materiály, vysvetlil nám ich, dal nám intro do látky, ktorú ideme preberať, potom sme diskutovali v menších skupinách o tom, čo sme čítali, čo sú kľúčové veci, ktoré sme si zapamätali. V skupinách sme následne riešili zadanie (krátky projekt) súvisiace s témou, na konci hodiny sme sa všetci spojili, prezentovali svoje zadania a diskutovali sme o tom. Profesor zastával úlohu facilitátora, ktorý nás viedol, aby sme na konci hodiny porozumeli tomu, čo sme mali porozumieť, ale aby sme nato prišli sami. Vďaka tomu sme rozumeli, prečo sa látku učíme, na čo nám to v budúcnosti bude, na čo to nadväzuje a zároveň sme získavali zručnosti 21. storočia – práca v tíme, schopnosť argumentovať, kriticky myslieť, pracovať kreatívne. Je to v danej chvíli náročné, študent nesie na sebe viac zodpovednosti, ale proces je zábavnejší a interaktívnejší a trieda funguje ako skutočný kolektív. Počas štúdia, ktoré bolo medziodborové, čiže predmety sa prepájali, sme tvorili veľa semestrálnych projektov a zapájali sa do rôznych školských aktivít. Po škole fungovali krúžky, študenti mali ozaj širokú paletu možností, do ktorých sa zapojiť a veľa času po vyučovaní trávili komunitne. Učitelia sedeli spolu so študentmi na lavičke, častokrát prichádzali aj rodičia, zhovárali sa spolu a škola fungovala ako veľká komunita. Nebolo to o tom, že za dverami školy už učiteľ či rodič nie je súčasťou procesu.
Ako prebiehali skúšky?
V Dánsku nie sú veľké, polročné či koncoročné skúšky. Študent v priebehu roka získava body a tie odzrkadlia úspech jeho štúdia. Body dostáva za projekty, rôzne školské aktivity, za to, ako sa zapája (zapájanie do diskusií a prejavovanie vlastných názorov sú veľmi oceňované), za malé pravidelné testy, pri ktorých ale môže používať aj učebné materiály. Niektoré veci sme sa, pravdaže, učiť museli, ale bolo ich minimum, základom vzdelávania nebolo memorovanie. Dôležité dátumy si vieme nájsť za päť sekúnd na Googli, podstatné je, aby sme rozumeli súvislostiam a vedeli vyhodnotiť dôveryhodnosť zdroja.
S tým súvisí aj schopnosť správne pracovať s internetom. Aj to je zručnosť 21. storočia, ale mám pocit, že na Slovensku si to stále dostatočne neuvedomuje. Ako k tomu pristupujú v Dánsku?
V Dánsku musel mať každý študent pri sebe notebook a pracovať s ním. U nás by to mohlo byť komplikované pre ľudí, ktorí si notebook nemôžu dovoliť, ale pandémia už ukázala, že sa to dá riešiť, buď cez rôzne projekty, alebo školy pomôžu zabezpečiť študentom notebooky. Čiže v Dánsku sme mali minimum učebníc a pracovali sme s internetom. Bolo to jednoduchšie a rýchlejšie nielen pre nás, ale aj pre profesorov. Fungovali sme cez spoločnú aplikáciu, učili sme sa byť informačne gramotní, ako vyhľadať zdroje a zhodnotiť, či sú dôveryhodné (mediálna gramotnosť) a vedieť ovládať nástroje (technická gramotnosť). Mali sme k dispozícii veľké technické laboratórium, kde sme skúšali rôzne programy a učili sa byť zbehlí v inovačných trendoch. Je to len bonus, ale v živote sa to určite zíde. Kľúčovou zručnosťou je vedieť pracovať s informáciami. Vidíme to najmä v dnešnom svete plnom hoaxov.
Bolo náročné vrátiť sa späť na Slovensko a nabehnúť do zrejme menej atraktívneho vzdelávania?
Bola to formujúca skúsenosť, ktorá mi ukázala kam sa chcem v živote uberať, otvorila mi oči, dala množstvo príležitostí a priatelstiev, no na Slovensko, rodinu, kamarátov a život tu doma som sa veľmi tešila. Po návrate som hľadala príležitosti, ktoré obsiahnu podobné možnosti vzdelávania ako v Dánsku. Školy či programy, ktoré učia trochu inak. Začala som sa zamýšľať nad tým, ako zmeniť vzdelávanie a mentalitu ľudí, ktorí tu chcú ostať a niečo zmeniť. Na internete som našla organizácie LEAF a Nexteria, ktoré cez rôzne programy rozvíjajú vzdelávanie mladých ľudí na Slovensku a vtedy sa to celé začalo. Zúčastnila som sa ich programov v rámci mojej školy (Gymnázium Dubnica nad Váhom) či mimo nej ako Junior Achievement, Talent Guide od LEAF či Nexteria Leadership Academy, a otvoril sa mi tak nový svet a iná dimenzia. Prišla som na to, aké skvelé veci a projekty sa tu dejú a napadlo mi, že by niečo také malo fungovať aj v regiónoch a že by k tomu mali prístup nielen vysokoškoláci, ale aj študenti stredných škôl. Lebo práve stredoškoláci si prvýkrát sami vyberajú, čo budú v živote robiť. Rodičia majú, samozrejme, silný vplyv, ale stredoškolák im to vie vysvetliť a profilovať sa. Nexteria mi ukázala, že nemusím „utiecť“ do zahraničia, že aj na Slovensku sa deje veľa úžasných vecí. A zároveň som si vďaka tejto akadémii uvedomila, čo chcem naozaj robiť. A takúto možnosť by mohli mať raz všetci stredoškoláci, v každom regióne.
Preto vznikla akadémia I AMbitious?
Áno. Chceli sme tu vytvoriť interaktívny, nadupaný, atraktívny a reálny vzdelávací program, ktorý rozvíja stredoškolákov, pomáha im nájsť sa, rozvíja ich zručnosti 21. storočia, dopĺňa formálne vzdelávanie a ukazuje im, že zmeny môžu robiť doma. Sme si vedomí toho, že nezmeníme svet a že nemôžeme suplovať formálne vzdelávanie (formálne vzdelávanie sa už aj na Slovensku mení k lepšiemu a je tu množstvo pozitívnych príkladov, od ktorých sa aj Dánsko môže učiť). I AMbitious je doplnok pre študentov, ktorí chcú robiť niečo viac. Chceme, aby získali prax, lebo to mladým ľuďom na Slovensku veľmi chýba. Prax získajú v neziskovom, verejnom aj súkromnom sektore. Spoznajú organizácie a ľudí, ktorí zmenu tvoria dlhodobo. Môžu sa od nich veľa naučiť a zároveň ich nasledovať, ak by chceli. Program I AMbitious nie je len o jednotlivcoch, je o tímovej práci, komunitnom myslení, o lepšej budúcnosti, ku ktorej môžeme dôjsť krok po kroku. Študenti sa u nás formujú, prichádzajú s novými nápadmi, na to, kým sú, čo ich napĺňa, čo chcú naozaj robiť a aké sú na to na Slovensku či v daných regiónoch podmienky.
Ďakujem za rozhovor.
Gabriela Krestián Kuchárová
Máme nulovú toleranciu k sexuálnemu vykorisťovaniu a zneužívaniu
V Karpatskej nadácii máme nulovú toleranciu k akémukoľvek sexuálnemu vykorisťovaniu a zneužívaniu. Je pre nás dôležité, aby sme pre ľudí v zraniteľnej situácii, ktorým pomáhame, spoločne vytvárali bezpečné prostredie a predchádzali akýmkoľvek formám zneužívania, vrátane sexuálneho.
Otvárame grant. program Máme radi východ 2024, prerozdelíme 12 000 eur
V grantovom programe Máme radi východ podporíme kreatívne, zážitkové a praktické projekty, ktoré prispievajú k zdravému životnému štýlu, neformálnej kultúre a zlepšovaniu života v obciach i mestách.
